Spálňu vypĺňa iba ticho. Sandra Diaz sa láskyplne pozrela na dieťa spiace v postieľke. „Stanley,“ zašepkala ma do ucha, „vstávame, vstávaj.“ Stanley pomaly otvoril očká a zívne. „Ešte sa mi nechce vstávať, mamička,“ zamrmlal ospalo. „Poď, musíme vymeniť plienky,“ trpezlivo čaká Sandra.
Zdvíha dieťa z veľkej ručne vyrobenej postieľky a po tom, ako je dieťatko na prebalovacej podložke, mu stiahne červenú kombinézu s tučniakmi. Vymenila mu plienky. Asi si myslíte, že na tom nie je nič nezvyčajné.
Avšak sú tu isté neklamné znaky, že toto nie je obyčajná matka a obyčajné dieťa. Tvár dieťaťa je zarastená a kope nohami obrovskej veľkosti. Nie, Stanley nie je prerastené batoľa. Vlastne je to úplne dospelý 33 ročný muž, ktorý váži cez 130 kg. A jeho „mamička“ je v skutočnosti priateľka Sandra, ktorá žije so Stanleyim v ich dome v Kalifornii.
Zvláštne správanie Stanleyho začalo v jeho 14 rokoch, kedy sa začal v noci pomočovať, a preto nosil plienky. Postupom času mu, však, toto plienkové pohodlie začalo vyhovovať a okrem plienok začal spávať v detskej postieľke, sal z figuríny a hral sa s hračkami.
Keď mal 20 rokov nosil plienky už aj cez deň.
Bláznivé?
Stanley si spravil malý prieskum na internete a zistil, že má poruchu Paraphilic infatilizmus, čiže syndróm dospelého dieťaťa. Dospelí sa tvária a správajú ako deti. „Začnete si myslieť, že ste asi blázon, pretože to nie je normálne, čo robíte a myslíte si, že ste jediný, kto to robí. Potom idete na net a zistíte, že to robia aj iní. Vraj by mohlo byť až 500 000 takýchto ‘dospelých detí‘, a to len v USA a Veľkej Británii.“
Stanley bol pre problémy so srdcom nútený opustiť svoju prácu ako ochrankár. Momentálne žije svoj život ako plnohodnotné dospelé dieťa.
Založil webové stránky pre ďalšie dospelé deti, ktoré hľadali mamičky. Teraz na neho čaká sestrička Sandra, a on tak ako zvyčajne začína deň s fľašou mlieka.
Rozmaznávanie
Po kŕmení nasleduje potľapkanie po chrbátiku, odgrgnutie a pochvala „dobrý chlapec“. Potom sa veľké dieťa ide hrať do obrej ohrádky, špeciálne vyrobenej, aby udržala jeho váhu. Po hraní s legom sa mazná s obľúbenými medvedíkmi, a kým príde opäť čas kŕmenia, ešte si zdriemne.
Sandra ho občas musí vytrhnúť z jeho detského sveta a dostať do vážneho sveta dospelých, aby šiel do banky a nakúpiť. Stanley neochotne vymení svoje detské body za dospelácky šatník. Oblečie si nenávidené džínsy a tričko. Aspoň mu to pomôže vyhnúť sa pohľadom a komentárom na ulici.
„Zažil som rôzne reakcie na svoj syndróm. Niektoré boli dobré, niektoré neboli až také dobré. Niektorí to berú úplne v poriadku a iných to asi hnevá. Ale ja túžim po tom, aby bolo so mnou zaobchádzané ako s dieťaťom. Túžim po láske, náklonnosti, bezpečnosti, ako keď som bol dieťatko.“
Priznajme si, kto po takomto zaobchádzaní netúži? Koniec koncov, v každom z nás zostáva kus dieťaťa navždy!
Zdroj a foto: loveitmagazine.co.uk
