Vinník nájdený vďaka Facebooku

0
192

Na internete nájdeme menej či viac pravdivých informácií, menšie či väčšie priateľstvá alebo lásku. No ako nám napovie tento príbeh, tak je to i účinný prostredník na odhalenie zločincov. Banner Vám dnes prináša výpoveď o tom, ako jednej noci napadli syna Jacqueline Kama a ona sa rozhodla hľadať odpovede práve na internete.  

Nevyvádzaj,“ povedala som sama sebe a kŕčovito pri tom zvierala volant. Bola som na ceste do nemocnice Gold Coast a vedela som, že musím byť silná pre môjho Juniora.

Nemocničný personál mi do telefónu oznámil, že môj chlapec je mimo ohrozenia života, ale mne neschádzalo z mysle to strašné slovo… „Bodnutý!“ Juniora niekto bodol. Ale ako? Čím? Ľudia tu predsa iba tak nenosia nože, alebo? 

Po príchode na kliniku ma sestra odviedla na pohotovosť. Kým odhrnula záves, musela som sa zhlboka nadýchnuť, aby som mohla vojsť. Môj milý syn tu ležal biely ako vankúš pod jeho hlavou. Vyzeral tak zraniteľne. Tak mlado. Pozeral na mňa a oči mu naplnili slzy. „Prepáč, mami,“ povedal.

Pritiahla som ho k sebe, moje srdce bilo hrôzou, keď som si uvedomila, čo sa mohlo stať. „Budeš v poriadku,“ šepla som. Onedlho ho previezli na operáciu. Môj manžel bol na služobnej ceste, preto tieto hrôzy so mnou znášala sestra Nina. 

Nôž minul dôležité orgány, ale zranenia boli veľmi hlboké,“ povedal chirurg. „Nikdy som nevidel chlapca v jeho veku s takými silnými brušnými svalmi. To je to, čo ho zachránilo – mal žalúdok ako štít.

Kým sa Junior prebudil, ďakovala som nebesiam za hodiny, ktoré strávil môj syn posilňovaním. Mohlo to dopadnúť úplne inak. Ako strach o Juniora ustupoval, prišla nová emócia. Hnev. Polícia mi povedala, že nikto nevie poskytnúť žiadne informácie a vinník je tak stále na slobode.

Nebolo to správne. Junior mohol zomrieť. Potrebovala som odpovede. Musela som niečo urobiť! Na druhý deň som vzala veci do vlastných rúk. Na Juniorov Facebook účet som vložila fotografiu urobenú ihneď po operácii. 

Junior

Hľadá sa ten, čo toto urobil,“ napísala som. Nevkladala som do toho veľké nádeje, ale prišiel šok. Ľudia vedeli, kto bol útočník. 

So získanými informáciami som šla na políciu a pomaly pribúdali výpovede od ľudí z môjho zoznamu. To bol začiatok. Po týždni prepustili Juniora z nemocnice. 

Chcem na to zabudnúť,“ povedal. „Dostal som druhú šancu.“ Bola som na neho tak hrdá, že netúži po pomste. 

Polícia pokračovala vo vyšetrovaní a konečne mala dosť dôkazov na obvinenie iba devätnásťročného mladíka. Svedkovia, ktorých som našla pomocou Facebooku boli dôležití. Nemohla som uveriť, že moja detektívna práca priniesla ovocie. 

V októbri minulého roka sme sa šli na pojednávanie. Počas cesty sme si uvedomili, aké čerstvé to stále je. „Musím nájsť pokoj,“ povedal Junior. „Musím mu odpustiť,“ súhlasil so svojím rozhodnutím. Pred súdom som vyhľadala vinníka, čo nám tak ublížil a chcela som s ním hovoriť. 

Dlho som túžila po pomste, ale odpúšťam ti,“ vysvetlila som mu. Díval sa na mňa s úžasom a ospravedlnil sa. 

Môžem ťa objať?“ spýtala som sa. Pritiahla som si ho k sebe. Cítila som, že zlosť zo mňa pomaly vyprchá. 

Podobne sa zachoval aj Junior. Po pojednávaní v nás už nezostalo ani trocha negatívnej energie. Vinník dostal dva roky, ale za mrežami strávil len tri mesiace. Vzhľadom k výčitkám svedomia toho bláznivého chlapca som ho nechcela vidieť trpieť viac než musel. Hoci to mohlo byť celkom inak a on by stál pred súdom za zabitie. Niekedy stačí okamih, skrat, zaváhanie a celý svet sa Vám otočí naruby. 

Juniorovi sa teraz darí dobre a som na neho pyšná. V sedemnástich dostal lekciu, ktorú si mnohí nevedia predstaviť. No „čo ťa nezabije, to ťa posilní„. 

Zdroj a foto: thatslife.com.au